PERMANENTNÉ INTERVENCIE

IGOR MINÁRIK: 20. 10. – 7. 11. 2009, tempera, papier, 64 × 43 cm

V erbovej „kresbomaľbe“ pod názvom 20. 10. – 7. 11. 2009., Igor Minárik v rámci svojej autorskej techniky spojil analytický charakter kresby s kultivovanou farebnosťou maľby. Zahájil ňou bielu sériu, kde skúmal farebne žiarivé organické mikroprvky svojho vzorkovníka na bielom podklade. Rehabilitoval v nej nefarbu, rozohrával texturálne a transcendentálne kvality bieleho podkladu – na druhej strane obohatil svoju tematickú zásobáreň o nové motívy. V dielach Igora Minárika sa prelínajú prvky analýzy i syntézy. Analyzuje základné prvky vlastného slovníka a súčasne ich syntetizuje v ucelenej organicky rozrastajúcej kompozícii. Pomaly napreduje na ploche, dopraje si čas potrebný na vytvorenie diela „je autorom, ktorý sa nenáhli“. Jeho precízna, filigránska temperová technika neznesie rýchlosť a on sa necháva viesť intuíciou, imagináciou, pravidlami kompozície a vnútornej nutnosti. Maliar s originálnym programom, upozorňuje na procesuálny charakter tvorby – svoje diela od roku 1983 označuje „len“ časovým rozpätím ich realizácie. Umožňuje tak ich absolútne slobodné čítanie a radosť z objavovania.

Koncepcia: Helena Markusková

UĽJANA ZMETÁKOVÁ: MODRÉ Z NEBA (Básnik ráno), 2007, akryl, plátno, 110 x 75 cm.

Fotorealistické diela Uľjany Zmetákovej od začiatku charakterizuje očarenie krásou vizuality. Racionálne založená lyrička, používala fotoaparát ako svoj skicár. Vďaka nemu objavovala poéziu banality, krásu nenápadných motívov „nájdenej reality“. Čo môže byť prozaickejšie ako časť elektrického stĺpu s drôtmi vedenia? Ale keď na jeho vrchu stojí vtáčik, a ako pozadie mu slúži jasnomodrá obloha s jemne roztrúsenými oblakmi – to je už námet na obraz. V tradičnom chápaní: výsek krajiny – inak: nájdená realita – niečo, čo niekedy bolo. Pohľad na jasnomodrú oblačnú oblohu v Modrom z neba (Básnik ráno), 2007) – svedčí o poetickom videní maliarky, ktorá vo všednom výjave objavila motív. Zvečnila „čaro nechceného“ a neopakovateľný okamih premenila na metaforu pominuteľnosti. Os kompozície tvorí strohá vertikála stĺpu s trojuholníkovo rozvetvenými líniami elektrického vedenia. Vľavo od neho sa otvára pohľad na nekonečné obzory modrej oblohy, vpravo prechádzajú jemne roztrúsené biele oblaky. Maliarka si zvolila pohľad zdola – prísnymi líniami stĺpu a elektrického vedenia vymedzila priestor bežnej existencie a oblasť maliarskej fantázie. Aktivizovala odkazy na výtvarnú tradíciu – od návrhu Leonarda da Vinciho na rozvíjanie imaginácie – po „verný záznam“ atmosferických javov impresionistov. Zachytila kus rozprávkovo krásnej priezračnej oblohy – ako synonymum nádhery znesenej z ríše fantázie – alebo svieži závan básnickej inšpirácie.

Koncepcia: Helena Markusková