PERMANENTNÉ INTERVENCIE
V roku 2020 sme si pripomenuli vznik prvej Stálej expozície galérie na základe daru Ernesta Zmetáka a Danice Zmetákovej (1980), oživením aktuálnej expozície dielami zo zbierok súčasného umenia či z depozitáru galérie. Udalosť s názvom „Intervencie“ prebiehala zhruba v mesačných intervaloch, pričom dôraz sme kládli na komunikáciu diel – na základe štýlovej, tematickej či žánrovej analógie. Bolo to v období pandémie a udalosť hoci prebiehala reálne, návštevníci sa s dielami stretávali najmä vo virtuálnom priestore. Permanentné intervencie nadväzujú na tento koncept, vyznačujú sa s rapsodickou periodicitou, ktorá závisí od pohybu kmeňových diel expozície. Čiže od ich dočasnej neprítomnosti v dôsledku reštaurovania alebo vzácnejšie zapožičania na výstavu.
Koncepcia: Helena Markusková
PETER RÓNAI: CALL BOY, 1983, event
Fotografia umelca ako telefonujúceho chlapca je príkladom jeho mediálnej „všežravosti“. Peter Rónai opakovane privlastňuje, recykluje a vrství svoje diela i doklady vlastnej minulosti. Neustále ich prepisuje, mixuje a zapája do nových súvislostí. Poukazuje na permanentnú nestálosť hodnôt, na situáciu v ktorej dielo i umelec sú vystavené novým interpretáciám. Programovo vstupuje do tohto procesu – a rôznymi znejasňujúcimi manévrami zamiešava karty vykladačom dejín umenia. V jeho individuálnej mytológii – spätný pohľad (autoreverse) je bežnou stratégiou. Tak ako aj sledovanie vlastnej genézy a ironizácia okamihu zrodu umelca. Tento krát predstavuje fotografiu z detstva, kde spomienka na zvečnenie zdanlivo bezvýznamnej udalosti: návštevy fotoateliéru a štylizácie do banálnej pózy – sa mení na dielo v zmysle duchampovskej nájdenej reality a aktu pomenovania.
PETER RÓNAI: POSTDUCHAMP, 1992, ready-made
V reprodukcii slávnej Mony Lisy – pod ironickým názvom Postduchamp – sa Peter Rónai pohráva so znásobeným privlastnením majstrovského diela Leonarda da Vinciho, v duchu svojich jazykových hier a spochybnení kanonizácie umenia. Ikonické dielo v roku 1919 sa stalo objektom žartu Marcela Duchampa, ktorý namaľoval na jeho reprodukciu fúzy s briadkou a opatril ho názvom L.H.O.O.Q. („má horúci zadok“). Odkazoval tak na sexuálnu orientáciu autora a nadmerné uctievanie diel. Neskôr aj toto Duchampovo obrazoborecké gesto, sa stalo súčasťou kánonu dejín umenia. Peter Rónai – uvažujúc o pozícii postkonceptuálneho umelca – svojráznym humorom predviedol vlastný „rónaiovský obrat“: „na oko“ sa vrátil k leonardovskej verzii, reprodukoval pôvodné dielo bez fúzikov – avšak s odkazom na duchampovské gesto – nazval dielo Postduchampom. Napokon ho reprodukoval aj na zadnej strane vlastného katalógu – „zaknihoval“ vlastnú verziu, čiže pridal k mýtu diela ďalší rozmer – a spustil reťazec asociácií: na duchampovské gesto privlastnenia, na warholovskú multiplikáciu diela, na kossuthovské tautológie, na benjaminovskú stratu aury originálu. A v konečnom dôsledku aj na rónaiovské putovanie dejinami umenia a pohrávanie sa s významami a kontextmi.
OTVORIŤ GALÉRIU
(galéria obsahuje 2 obrázky)