PERMANENTNÉ INTERVENCIE

RASTISLAV PODOBA: AGRÁRNY POKOJ, 2016, olej, plátno.

Výtvarný program Rastislava Podobu je založený na skúmaní reality, na pozorovaní ako základu poznávania a osvojenia sveta. V rámci svojej tvorby znovuformuluje a prehodnocuje tradičné maliarske žánre a spôsoby maľby – najmä fenomén krajiny a realistickej maľby. V ťažiskovom Agrárnom pokoji (2016) zapojil do hry rolu maliara-pozorovateľa, ktorého pohľad určuje charakter záberu. Zachytil monumentálny výsek kukuričného poľa v perspektívnej skratke z pohľadu z výšky. Definoval tak odstup, kým expresívne namaľovanými dráhami kukuričných lánov vyjadril dynamiku prírody. Profanizovanému „poľnohospodárskemu“ námetu dodal existenciálny rozmer heroickej krajiny – blízky doráňaným historickým krajinám Anselma Kiefera. Prenikal k exaktným tajomstvám „encyklopédie“ prírody – zbavil námet ideologických nánosov, zobrazil ho originálnym spôsobom s nezaťaženým pohľadom. Vlniace sa kukuričné pole namaľoval s jemnou iróniou v zlatej farbe – vo farbe pozadia sakrálnych malieb, pohybujúc sa tak na rozhraní apoteózy a ikonoklazmu. Spochybnil mýtus ospalej rurálnej krajiny, kde zastal čas, zachytil znepokojujúcu krásu vizuality, okamih zdanlivého pokoja pred „nastávajúcou búrkou“. Premenil námet na maliarsku víziu, kde reálny motív prechádza do abstraktnej štruktúry, pričom oba spôsoby vyjadrovania znásobujú intenzitu výpovede.

Koncepcia / Koncepció: Helena Markusková

PETER RÓNAI: CALL BOY, 1983, event

Fotografia umelca ako telefonujúceho chlapca je príkladom jeho mediálnej „všežravosti“. Peter Rónai opakovane privlastňuje, recykluje a vrství svoje diela i doklady vlastnej minulosti. Neustále ich prepisuje, mixuje a zapája do nových súvislostí. Poukazuje na permanentnú nestálosť hodnôt, na situáciu v ktorej dielo i umelec sú vystavené novým interpretáciám. Programovo vstupuje do tohto procesu – a rôznymi znejasňujúcimi manévrami zamiešava karty vykladačom dejín umenia. V jeho individuálnej mytológii – spätný pohľad (autoreverse) je bežnou stratégiou. Tak ako aj sledovanie vlastnej genézy a ironizácia okamihu zrodu umelca. Tento krát predstavuje fotografiu z detstva, kde spomienka na zvečnenie zdanlivo bezvýznamnej udalosti: návštevy fotoateliéru a štylizácie do banálnej pózy – sa mení na dielo v zmysle duchampovskej nájdenej reality a aktu pomenovania.

PETER RÓNAI: POSTDUCHAMP, 1992, ready-made

V reprodukcii slávnej Mony Lisy – pod ironickým názvom Postduchamp – sa Peter Rónai pohráva so znásobeným privlastnením majstrovského diela Leonarda da Vinciho, v duchu svojich jazykových hier a spochybnení kanonizácie umenia. Ikonické dielo v roku 1919 sa stalo objektom žartu Marcela Duchampa, ktorý namaľoval na jeho reprodukciu fúzy s briadkou a opatril ho názvom L.H.O.O.Q. („má horúci zadok“). Odkazoval tak na sexuálnu orientáciu autora a nadmerné uctievanie diel. Neskôr aj toto Duchampovo obrazoborecké gesto, sa stalo súčasťou kánonu dejín umenia. Peter Rónai – uvažujúc o pozícii postkonceptuálneho umelca – svojráznym humorom predviedol vlastný „rónaiovský obrat“: „na oko“ sa vrátil k leonardovskej verzii, reprodukoval pôvodné dielo bez fúzikov – avšak s odkazom na duchampovské gesto – nazval dielo Postduchampom. Napokon ho reprodukoval aj na zadnej strane vlastného katalógu – „zaknihoval“ vlastnú verziu, čiže pridal k mýtu diela ďalší rozmer – a spustil reťazec asociácií: na duchampovské gesto privlastnenia, na warholovskú multiplikáciu diela, na kossuthovské tautológie, na benjaminovskú stratu aury originálu. A v konečnom dôsledku aj na rónaiovské putovanie dejinami umenia a pohrávanie sa s významami a kontextmi.