PERMANENTNÉ INTERVENCIE

IMRE  BUKTA: VEČER NA DEDINE, 2020, olej, plátno, 100×130 cm 

Vo svojich ťažiskových témach z rodnej dediny Imre Bukta podáva svedectvo o rôznych obdobiach od čias totality po súčasnosť. S jemnou iróniou zachytáva zdevastované prostredie, „požehnania“ globalizácie a postupné vyľudnenie vidieka. V permanentných návratoch k „prameňom“, registruje situáciu blízkeho spoločenstva. Tento obraz vznikol začiatkom roku 2020, v období pandémie, počas zákazu vychádzania. Predstavuje fiktívny príbeh, kedy vyľudnené ulice obsadili zvieratá. V strede dedinskej ulice lemovanej typickými kockovými domami, ležia kravy pri mlákach mlieka, kým krava stojaca uprostred, práve vypúšťa svoje mlieko. Výjav so zvieratami zbavujúcich sa životodarnej tekutiny – evokuje apokalyptické príbehy po zániku ľudstva. Zdanlivá večerná idyla sa prevracia vo svoj opak – opustené kravy ležia na zemi premožené ťarchou „prebytku“ – nakoľko ľudia v obavách o svoj život sa prestali o nich starať. Nad vyľudnenou ulicou sa vznáša ťaživý gestický opar vertikálnych stôp štetca, z komínov stúpa žeravý dym. Svietivé fľaky mlieka predstavujú nielen „prebytok“, ale aj nedostatok – odkazujú na absenciu starostlivosti a prerušenej komunikácie, ktorých ťaživá prítomnosť visí nad dedinou ako zlovestné znamenie. Obraz bol predstavený na výstave Súčasných maďarských top 10 výtvarníkov – vo Vaszary Galérii v Balatonfürede v roku 2020.

Koncepcia: Helena Markusková

ĽUDOVÍT HOLOŠKA: MORAVIANSKE OKNO IV. 2002, olej, plátno, 57×71 cm

Prvé verzie Moravianskeho okna (1998) namaľoval Ľudovít Hološka na sympóziu v Moravanoch nad Váhom, kde znovu skúmal priestorovú koncepciu analytického kubizmu. Motív pohľadu na mesto – preniesol do ikonografie monochrómnych kubistických zátiší. Vyznačil kontúry nosných foriem budov a ohraničil ich oválmi okna. Siluety oválov na štvorcovom plátne – vymedzujú zorné pole metaforického okna. Umožňujú priehľad, zároveň tvoria transparentný imaginárny predel medzi obrazom a motívom. V neskoršej verzii z roku 2002 (Moravianske okno IV.), maliar urobil radikálny výrez a motív oválneho okna preniesol na tvarované oválne plátno. Maximálne zjednodušene načrtol hlavné línie budov v perspektívnej skratke – zachytil pohľad na mesto ako sústavu lineárnych znakov v šedo-bielom očistenom priestore. Vzdal poctu geniu loci, ktoré ho dlhé roky inšpirovalo, dedičstvu klasickej moderny, ktorej výdobytky tvoria trvalú súčasť dejín umenia – zároveň vytvoril obraz-objekt, ako úvahu o role maľovaného obrazu v mediálnej dobe.

Koncepcia: Helena Markusková

ĽUDOVÍT HOLOŠKA: NATIVITA, 1995, olej, plátno, 80×65 cm

Citlivá interpretácia gréckej ikony patrí k erbovým dielam umelca. Vznikla na základe zážitkov z výstavy gréckych ikon 15. – 16. storočia, ktorú videl počas návštevy Benátskeho Bienále (1993). O ikony sa zaujímal už počas štúdií. Oslovila ho ich znaková reč, ako aj odlišný individuálny štýl „ikonopiscov“. Neskôr skúmal rolu vizuálnej pamäte, premenu videného na mentálny obraz. Ikony ako symbolické zobrazenia sakrálnych tém, ho zaujali reduktívnym jazykom a vizualizáciou transcendentálnych obsahov.
Tento obraz namaľoval v čase radikálneho obratu vo svojej tvorbe, kedy smeroval k vnútornej očiste, k expresívnej maľbe so stíšeným koloritom. Zdôraznil v ňom autonómnosť i fragmentárnosť motívu – evokoval selektívnu prácu pamäte. Hlavnú tému naznačil symbolickou postavou ležiacej Panny Márie v žiarivých základných farbách – modrou, červenou a žltou, ktoré zvýraznil čiernou. Gestické bledosivé pozadie – pripomína „zodraté“ pozlátené pozadie ikon. Krehká znaková forma Márie – levituje v nekonečnom sakrálnom priestore ako ozvena. Pripomína mušľovú formu – metaforickú schránku perly – Spasiteľa. Ľudovít Hološka balansoval na hrane sakrálneho a profánneho – novátorsky uchopil sakrálnu tému. V sugestívne namaľovanom éterickom diele spájal rôzne výtvarné tradície, prefiltrované cez vlastné skúsenosti – svoj mimoriadny zmysel pre farbu, formu a kresbu, s expresívnou „zlou maľbou“ gestického podkladu, dedičstvo zobrazujúceho a abstraktného umenia, intelektuálnu a emocionálnu stránku umenia.

Koncepcia: Helena Markusková

JOZEF KLISKÝ: HLAVA K., 2007, kameň, 58×30×30 cm.

Lyrický portrét Lajosa Kassáka vysekal Jozef Kliský z pórovitého ružového ryolitu na výstavu Pocta Kassákovi³ (2007), ktorá bola záverečnou zo série pôct umelcovi-avantgardistovi realizovaných v Galérii umenia v Nových Zámkoch. Sochár vyznávajúci tradičné médiá, si zvolil typ radikálne zjednodušeného symbolického portrétu Lajosa Kassáka, vychádzajúceho z jeho podobizní z heroického obdobia (1909 – 1925). Redukoval v ňom charakteristické črty umelca na organické prvky: ovál jeho tváre prepolený profilom prechádza do asymetrickej masívnej hmoty dlhých vlasov – o ktoré sa opiera hlava. Vytvoril emblematický portrét avantgardného umelca, v ktorom zhmotnil esenciálne znaky jeho osobnosti i  poetiky: mladícky pátos nekompromisnej osobnosti a provokatívne novátorské gesto. V duchu svojho „kultúrneho nomádizmu“ sa sochár inšpiroval expresívnymi avantgardnými portrétmi Lajosa Kassáka (Ferenc Spangher: Kassák, 1918), ale aj klasickými dielami svetového sochárstva (Constantin Brancusi: Spiaca múza, 1909) či černošskou maskou z kolážového autoportrétu umelca (1923 – 1964). Vytvoril jedinečný portrét syntetizujúci prvky žánru: nadčasové vyjadrenie osobnosti – zahŕňajúce gesto pocty.

Koncepcia: Helena Markusková