Intervencie 2020 archív

EVA CISÁROVÁ – MINÁRIKOVÁ (1945)

ŠLABIKÁR, 1998

Priekopníčka tkania autorských tapisérií na ráme s rôznymi tkáčskymi technikami, Eva Cisárová – Mináriková, obohatila médium haptickým a štrukturálnym tkaním, citáciami i interpretáciami historických textílií, zavedením recyklovaných materiálov do textilnej tvorby. Monumentálna plstená kniha patrí k jejnajvýznamnejším dielam. Bola zastúpená na samostatnej výstave autorky v Galérii umenia v Nových Zámkoch (2009). Reprezentuje jej tvorivé zmýšľanie, spôsob interpretácie recyklovaných textilných fragmentov a práce s pamäťou anonymnej úžitkovej textílie. Na jednotlivé listy rozmernej knihyaplikovala časti rôznych nájdených textílií zo svojej zbierky – výšiviek, lemovaní, ornamentov, monogramov. Vytvorila vzorkovník z autentických pozostatkov miznúceho sveta. Šlabikár ako metaforagramotnosti – funguje tu ako kronika privátnej histórie a encyklopédia pozostatkov lokálnej kultúrnej pamäti – zároveň ako pocta bežnej praktickej činnosti neznámych žien.

STANISLAV DIVIŠ (1953)

SPOMIENKA NA SPARTAKIÁDU 90. Č. V. 15., 2015

V obraze z emblematickej série, Stanislav Diviš nadviazal na svoju teóriu „vedeckého realizmu“ – kde ironizoval strategiu nájdenej reality vo farebne pôsobivých maľbách. Oslovil ho schematický zápis nákresov nácvikov Spartakiády, plánovanej na rok 1990, ktorej realizácia po zmene režimu stratila zmysel. V priebehu desaťročí sa z interpretácií nákresov postupne vytratil ideologický obsah. Obrazy sa menili na vizuálne atraktívne geometrické kompozície. Základné prvky predstavujúce zostavy cvičencov zasa na dynamické hieroglyfy, v ktorých spomienky na totalitný sviatok súdržnosti prežívajú len metaforicky, v odkaze na pôvodný náčrt a v prísne organizovanej symetrii. Rytmicky radené prvky vytvárajú zložitý ornament v rastri. Súčasne odkazujú na hierarchizovaný systém – ako aj na kľúčové témy maliara: na skúmanie stratených vedomostí a blednutie pamäte. V tejto zdanlivo „bezproblémovej“ krásnej maľbe narába s vrstvením významov – výtvarných, kultúrnych, sakrálnych, ideologických i autobiografických – glosujúc dejiny krajiny a vlastné skúsenosti. Spomienky na ideologický diktát určujúci charakter doby – v tomto prípade tvoria partitúry pre kritické čítanie dejín.

AUGUST/SEPTEMBER

PETER RÓNAI (1953), Opačne Fungujúce Umenie (O.F.U.), 2018

Súbor erbových inštalácií Petra Rónaia, predstavuje unikátne konceptuálne maľby akrylom na rôznych typoch rohožiek. Pohotový kritik umeleckej scény v nich uvažuje o pozícii umelca, umenia, o výtvarnej scéne, o teoretických diskurzoch, o statuse diela, o vzťahu umelca a teoretika, o role teórií, trhu s umením, trvácnosti, veľkých mýtoch, ktoré formovali dejiny umenia. Berie na mušku všetko, čo sa týka umenia, rozvíjajúc vlastné jazykové hry formou trefných komentárov. Nie náhodou si vybral za nosiče myšlienok rohožky – pretože sila média jednoducho nepustí. Povedané jasne a stručne: umenie je ako rohožka, o ktorú si každý obtrie nohy... Verný svojim ironickým poctám venovaným velikánom umenia, svoju ready-made inštaláciu rozloženú po podlahe adresoval tentokrát nesmrteľnému U.F.O.-nautovi Júliusovi Kollerovi – objaviteľovi tohto antiumeleckého média. Súbor bol predstavený na výstave v Galérii 19 v Bratislave (2018). Autor ho venoval Galérii umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch (2019). Inštalácia vo svojej komplexnosti obsiahne takmer všetky aspekty týkajúce sa výtvarného umenia – od a po z, od vysokého – po nízke, od dôvtipných sond po „encyklopedickú“ prehliadku názorov.

JÚL

VERONIKA RÓNAIOVÁ (1951), Aforizmus I., 2006

Bytostná maliarka v uplynulom dvadsaťročí rozvíja svoju tvorbu ako vizuálny archív, v ktorom reaguje aj na aktuálne otázky žánru. Ťažiskový Aforizmus I. (2006), možno vnímať ako jej príspevok do diskusie o pozícii maľby v mediálnej dobe. Je arspoetickým vyznaním k často popieranému tradičnému médiu, ktoré prechádza rôznymi etapami v dejinách umenia. Maliarka formuluje v ňom podstatu maľby ako vizuálneho umenia – určeného pre oči, ktoré obsiahnu plátno jedným pohľadom alebo ho poznávajú po kúskoch a glosujú videné. Akt videnia nemožno nahradiť inými zmyslami a hoci tu vstupuje do obrazu text ako významotvorný prvok (ČO OKO VIDÍ UCHO NEPOČUJE), „obraz je obraz“ a pre Veroniku Rónaiovú je to predovšetkým maľovaný obraz. Ide o apológiu postduchampovskej maľby – prihovárajúcej sa cez oči k mysleniu – a vymedzeniu sa voči vtedy expandujúcemu mediálnemu umeniu. Skrytý autobiografický rozmer diela zastupujú jeho „modelky“ – dcéry maliarky. Veľký detail zaostrený na čiastočne zastreté tváre šuškajúcich dievčat, zviditeľňuje neprenosnosť tajomstiev zakódovaných v obraze.

JÚN

RUDOLF FILA (1932 – 2015), Vratiprst, 1990

Koncom 70-tych rokov začal Rudolf Fila maľovať zväčšené fragmenty ženského tela – pod názvom Telovky, ktoré komentoval výrazným maliarskym gestom. Konfrontoval v nich figurálnu maľbu s abstraktnou, kultivovaný disciplinovaný prednes s „deštruktívnym“ spontánnym prejavom – rozvíjal ironický komentár v rámci analytického skúmania média i recepcie témy. Vratiprst patrí k príznačným dielam tejto voľnej série. Rezonuje v ňom záľuba Rudolfa Filu v dialógu s dejinami umenia či s vlastnou tvorbou, ako aj záľuba v manieristickej estetike, artistických gestách i frivolnom erotizme ženského aktu ako tradičnej „veľkej“ témy. Ústredným motívom maľby je veľký detail ruky – neurčité gesto – „arabeska“ rozvetvených prstov, evokácia dotyku, ktorá doznieva v neznámom teritóriu tela. Zmyselnosť maľby korigujú agresívne štrukturálne zásahy – prevedené farbami vytlačenými z túb. „Surové“ pastózne dráhy reagujú na líniu prstov, stigmatizujú ruku tými istými farbami, ktoré tvoria základ pointilistickej maľby. Maliar zavŕšil „analýzu média svojimi vlastnými prostriedkami“ či interpretáciu vlastného diela – s ironickým názvom, odkazujúc na analógie ruky s výrazným palcom na „štvrtý pohyblivý prst vtákov“ – a na animálnu pudovosť.

APRÍL

BOHDAN HOSTIŇÁK (1968), Krok do prázdna, 1997

Bohdan Hostiňák sa od začiatku venuje maľbe – nezávisle od dobových tendencií. Maľba je pre neho vyjadrovacím prostriedkom, zdrojom profesionálneho záujmu, formou poznávania. Preferuje tradičnú techniku remeselne perfektne prevedenej olejomaľby, iluzívne zobrazovanie ako výraz intelektuálnej reflexie, nástroj prebudenia imaginácie a úvah o bytí. V roku 1997 namaľoval niekoľko diel na tému „kroku do prázdna“ – scenériu s idylickým výsekom oblačnej modrej oblohy s holými konármi. Na konci jedného z nich balansuje ružový červík „pred rozhodujúcim okamihom“. Bežný výjav v prírode povýšil maliar na metaforu existenciálnej situácie. Zobrazil malú drámu mikrokozmu, bezvýznamnú udalosť v nadčasovom toku „dejín“ – ako súčasť kolobehu prírody. Motív červíka či lariev ako synonyma prechodnej existencie a „spojovacieho článku medzi bytím a nebytím“ sa tiahne jeho tvorbou. Tentokrát ho zachytil v hraničnej situácii. Nenápadne sa pohrával s kontrastmi: arkadickej krajiny, kde číha smrť, všednej udalosti, ktorá sa mení na podobenstvo, krásou vizuality, ktorá presahuje videné a prihovára sa k mysleniu.