KAMEŇ – PAPIER – KRAJINA Michal Kern v dialógu s Mariou Bartuszovou

Vernisáž: 5. septembra 2024 o 17.00 hod.

Výstava potrvá do 19.októbra 2024.

Maria Bartuszová a Michal Kern. Dve mimoriadne osobnosti jednej generácie, ktorých tvorba rezonuje aj roky po tom, ako sa predčasne uzavrela. Stretnutie ich autorských ciest na výstave nespočíva vo formálnych príbuznostiach, ale v súzneniach kdesi pod povrchom. V schopnosti vcítenia sa a sústredenia sa na ohraničený okruh problémov, v rámci ktorého každý osobitým spôsobom preniká k podstate. V archetypálnych témach, ako je topenie snehu, vodná hladina, kvapka vody, dotyk, tieň, kamene, púpavy či klíčenie, u nich nachádzame skryté aj prekvapivé paralely. U Marie Bartuszovej v priestorovej sochárskej tvorbe, u Michala Kerna vo fotograficky zaznamenávaných akciách a kresbách. Rovnako aj v denníkoch a skicároch, ktoré vedú do intimity uvažovania dvoch introvertných a hĺbavých tvorcov, nadaných schopnosťou tvoriť vizuálne nasýtené metafory. Majú podobu konceptov či návodov k realizovaným aj nerealizovaným prácam, ale tiež autentických filozoficko-poetických úvah autorov, ktorých život a tvorba boli vo vzácnom súlade.

Michal Kern (1938 – 1994) od konca 60. rokov hľadal miesto, kde je „človek s prírodou spojený pupočnou šnúrou“. Do krajiny vstúpil z maliarskeho východiska, vyrovnávaním sa s výtvarným odkazom svojho otca, maliara Petra Júliusa Kerna. Osvojením si konceptuálnych a akčných východísk obohatil umenie v domácom a stredoeurópskom priestore o jedinečnú podobu umenia v krajine. Objavil ju postupne, cez kontakt sprostredkovaný štvorcovým zrkadlom (s odkazom na Kazimíra Maleviča) smeroval k priamemu dotyku s krajinou, zdôraznenom opakujúcim sa gestom ruky. Do čerstvo napadaného snehu vyšľapával symbolické znaky trojuholníka, kruhu či kríža, čerpal z genia loci záhrady rodinného sídla na Močiaroch, Nízkych a Vysokých Tatier, ktoré boli jeho každodenným aj metafyzickým prostredím – miestom meditácie. Sledoval tiene rastlín na dlani, dotýkal sa vodnej hladiny a trávy ukrytej pod snehom, zaznamenával zanechané stopy. Pozornosť si zaslúžia tiež fotografie krajiny z 50.–60. rokov, v ktorých zaznamenával prírodné štruktúry a objavoval analogické vzťahy. V poslednej etape tvorby, poznamenanej zdravotnými obmedzeniami, v archetypálnom geste obkresľoval kamene zo Suchej jaskyne. Objavil ju vďaka priateľovi básnikovi Ivanovi Laučíkovi, ktorý vo svojej tvorbe vyjadruje potrebu nášho „scitlivenia až po okraj“, v súlade s Kernovým vnútorným nastavením. Fotograficky zaznamenané a vizualizované zážitky v krajine (Tomáš Štrauss ich nazval fotomonológy), rovnocenne dopovedáva kresbou a textami – posolstvami, ktoré vpisuje do diel a zaznamenáva do denníkov. Nepovšimnuté, zdanlivo banálne, a predsa nevyhnutné procesy v prírode objavil v ich jedinečnosti. S hlbokým rešpektom a pokorou ich postavil do centra pozornosti, aby zanechal „stopu v prírode, v súlade s jej životom“.

Sochárske dielo Marie Bartuszovej (1936 – 1996) budované od 60. rokov, patrí ku klenotom domácej aj medzinárodnej vizuálnej scény. V tvorbe čerpala z prírody a jej procesov, aj z intenzívneho vnútorného prežívania života a vzťahov. Introvertnosť, krehkosť, koncentrácia na nadčasové a zároveň aktuálne otázky života a jeho zákonitosti sa odzrkadľujú v názvoch jej plastík ako Klíčenie, Semienka púpavy, Kvapka, Dážď, Krajina. Pri mnohých názvy absentujú, o to viac sú otvorené vnímaniu všetkými zmyslami. Charakterizuje ich experimentovanie s materiálmi a formami, predovšetkým s mnohovýznamovou bielou, neutrálnou a zároveň symbolickou sadrou ako definitívnym materiálom. K myšlienke odlievania sadry do balónových foriem smerujúcich k unikátnej autorskej technike tzv. gravistimulovaného tvarovania (od r. 1961) ju inšpiroval každodenný život: loptové hry s dcérou Annou, na čo poukazuje Bartuszovej monografistka Gabriela Garlatyová. Touto autorskou technikou vznikali ovoidné tvary, stlačené hmoty a škrupinky. Krehkosť sadry a stálosť bronzu tvoria dva póly, ktorými pomenúvala efemérne a ťažko zobraziteľné javy premien hmoty a formy. Hľadanie výrazu tvorby slovami Marie Bartuszovej začína „z jednoduchých oblých tvarov vychádzajúcich z prírody – kvapka vody, obilné semeno, puky klíčiacich rastlín, často motív klíčenia, tvary pripomínajúce delenie buniek alebo dotýkanie buniek“. Jej tvorivá cesta k tzv. organickým plastikám, prepájajúca prírodné dianie s univerzálnymi princípmi života, viedla cez dialóg a vzájomné napätie archetypov zrodu a zániku, bezpečia, úkrytu, ohrozenia či zranenia, plnosti objemu a prázdna, vertikály a horizontály. Napĺňala nimi „malé prázdno plné malého nekonečného vesmíru“. 

Napriek kontaktom s kolegami výtvarníkmi Maria Bartuszová a Michal Kern prežili svoj životný príbeh viac-menej v izolácii poznačenej totalitným režimom, ktorý limitoval priestor na prezentáciu a umelecko-historické zhodnotenie ich tvorby. Okrem iného, Kern patril k priamo perzekvovaným a Štátnou bezpečnosťou sledovaným výtvarníkom. Najvýznamnejšie a dodnes ťažiskové samostatné výstavy realizované počas ich života sa zhodou okolností u oboch konali v roku 1988: u Michala Kerna v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši a u Marie Bartuszovej vo výstavnej sieni Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Košiciach. Plnohodnotného uznania sa dočkali po roku 1989 až postupne. Maria Bartuszová aj v medzinárodnom kontexte, vďaka sérii prestížnych výstav ktoré vyvrcholili v londýnskej galérii Tate Modern (2022).

Výstava Kameň – papier – krajina prostredníctvom dialógu dvoch vnímavých výtvarných programov otvára existenciálne otázky spojené s krajinou, životným prostredím, hľadaním zmyslu a podstaty bytia. Kontakt s krajinou a jej reflektovanie tvorbou bolo pre oboch umelcov očistným procesom sebapoznávania a ponorom do hlbších vrstiev vnímania sveta a miesta človeka v ňom. Výstava je pozvaním nechať sa v tichu vtiahnuť do poézie ich tvorby, ktorá prehovára svojou autenticitou a odkrýva ďalšie doteraz neotvorené interpretačné vrstvy a uhly pohľadov.

                                                                                                                               Daniela Čarná
---
Maria Bartuszová, rod. Vnoučková (1936, Praha – 1996, Košice), študovala na Oddelení keramiky a porcelánu na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (prof. Otto Eckert). Po svadbe so sochárom Jurajom Bartuszom a krátkom pobyte u manželovej mamy v Kameníne v blízkosti Nových Zámkov, zakotvili r. 1963-64 v Košiciach. Vo východoslovenskej metropole s bohatým umeleckým dedičstvom prežila väčšinu tvorivého života, na adrese s poetickým názvom Vnútorný červený breh, obklopená mikrokozmom a bezpečím svojho sveta, rodiny, ateliéru a záhrady. Bartuszovej život bol zdanlivo chudobný na vonkajšie udalosti, ale o to bohatší na hlboké vnútorné prežívanie. V roku 1996 sa po ťažkej chorobe predčasne uzavrel. V Košiciach, Michalovciach, Revúcej, Štúrove a i. sa nachádzajú viaceré jej realizácie do architektúry a verejného priestoru. Samostatne vystavovala v r. 1988: Výstavná sieň Zväzu slovenských výtvarných umelcov, Košice; 2005: Slovenská národná galéria, Bratislava; 2007:
Documenta 12 v Kasseli; 2008, 2009, 2011: Galerie Rüdiger Schöttle, Mníchov; 2014: Muzeum Sztuki Nowoczesnej, Varšava; 2022: Tate Modern, Londýn a i. Jej tvorba bola zastúpená na významných medzinárodných prehliadkach ako Documenta 12 v Kasseli (2017) a na Bienále v Benátkach (2022).

Michal Kern (1938 – 1994, Močiare) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Oddelení figurálnej maľby (prof. Ladislav Čemický, Ján Mudroch). Po návrate na rodné Močiare, pri vstupe do Demänovskej doliny, začal postupne využívať možnosti fotografie. Koncom 60. a v prvej polovici 70. rokov sa ťažisko jeho tvorby presunulo na akčnú a konceptuálnu tvorbu ukotvenú v tatranskej krajine, ktorú definoval ako svoj ateliér (land art). V r. 1988 a 1990 sa zúčastnil novozámockého Festivalu alternatívneho umenia. Kernov Pamätník obetiam holokaustu sa nachádza na fasáde synagógy v Nových Zámkoch, jeho tvorba bola zastúpená na výstave Za Malevičom v Galérii umenia Ernesta Zmetáka (2000). V roku 1992 utrpel ťažký úraz a o dva roky sa jeho tvorba predčasne uzavrela. Realizoval viaceré diela do architektúry, v Liptovskom Mikuláši, Banskej Bystrici, Považskej Bystrici a i. Samostatne vystavoval napr. v roku 1988: Galéria P. M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš; 1990: School of Slavonic and East European Studies, London University, Londýn; 1996: Považská galéria umenia, Žilina; 2012: Galéria mesta Bratislavy; 2018: Galéria 19, Bratislava; 2019: Liptovská galéria P. M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš; 2020: Soda Gallery, Bratislava.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.