Dušan Nágel: Výstava

Vernisáž: 4. apríla 2024 o 17.00 hodine
Kurátorka výstavy: Daniela Čarná
Trvanie výstavy: 4. 4. 2024 – 11. 5. 2024

Výtvarníci, ktorí v období tzv. normalizácie 70. – 80. rokov 20. storočia chceli rozvíjať vlastnú tvorivú cestu bez kompromisov s dobou, tvorili väčšinou v ústraní svojich ateliérov. Voľnú tvorbu konfrontovali na mimogalerijnej pôde, v ateliéroch, na neoficiálnych či polooficiálnych výstavách. K takýmto bytovým výstavám patrili aj Majstrovstvá Bratislavy v posune artefaktu, ktoré mapovala nedávna výstava v Galérii umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch (2022). Inicioval ich Dezider Tóth v rokoch 1979 až 1986, na vopred zadanú tému (dotyk, svetlo, mýtus a i.) a realizované príspevky umelci navzájom konfrontovali. Jedno zo stretnutí na tému Tajomstvo sa v r. 1982 konalo v ružinovskom byte Dušana Nágela, aktívneho účastníka kultúrneho diania, ktorý sa v tom čase dominantne venoval ilustrácii.

Voľná tvorba Dušana Nágela, ktorej sa kontinuálne, no sporadicky venoval od začiatku 80. rokov, sa dostala do popredia jeho tvorivého záujmu najmä v 90. rokoch. Stovky prác komorných formátov, často nepravidelného tvaru, zúročujú výnimočné technologické zručnosti autora na poli grafiky, ale aj odvahu k experimentu v práci s materiálom a testovaním jeho hraníc a možností. Dušan Nágel v tvorbe využíva kombináciu rôznych techník, ako ceruza, farebné ceruzy, grafit, čierna rudka, tuš, akvarel, tempera, akryl; materiálov (igelit, chlpy, kancelárske spinky) a postupov ako koláž, perforácia či deštrukcia papiera. Majú v sebe kultivovanosť výtvarného prejavu pri hrách s motívom a jeho variovaním, aj vyprofilovaný cit autora pre farebnosť a schopnosť zdynamizovať obrazovú plochu; ponúknuť nám náznak či fragment príbehu, ale ho aj zastrieť rúškom tajomstva. Kresby, maľby, koláže a asambláže formátov A4 až A2 (determinované veľkosťou panelákového bytu a pracovnej plochy) môžeme čítať ako formu denníka, či výsledok autorských meditácií a reflexií sveta. Na rozdiel od ilustrácií v nich pracuje prevažne s jazykom abstrakcie a ponecháva nám interpretačnú voľnosť pri vnímaní „obrazových krajín“, ktoré nám umožňujú objavovať radosť z tvaru, farby, svetla, vrstiev, štruktúry, zahustenia či vyprázdnenia. Možno preto diela Dušana Nágela nemajú názov, iba rok a neskôr aj mesiac, v ktorom vznikli (čo nám môže pripomenúť princípy tvorby výtvarníka Igora Minárika). A ak by nám predsa chýbal, môžeme im dať svoj vlastný.

Autorská tvorba Dušana Nágela je takmer neznáma, s výnimkou výstavy v bratislavskej Galérii 19 v roku 2011 ju nikdy nevystavoval a v jeho archíve je mnoho diel, ktoré dodnes iba málokto videl. Tvorí paralelu, ale do istej miery aj protipól k ilustráciám, ktoré sú viazané na tému a obsah ilustrovaného diela, (aj keď iste nie bez tvorivej slobody a invencie). Pracuje so štruktúrami materiálov a povrchov, s princípmi trompe l´oeil, ktoré v oku diváka evokujú celú škálu asociácií a navodzujú napríklad dojem plasticity či prepaľovanej kresby, v skutočnosti prácne vytváranej pomocou perforácie a trhania, „zraňovania“ materiálu. Absencia príbehu Nágelových „abstraktných krajín“ je však často iba zdanlivá – neraz vznikajú ako komentár politického či spoločenského diania (pred aj po roku 1989). Reagujú na udalosti druhej svetovej vojny, prežívanie ťaživej spoločenskej atmosféry s jej pseudohodnotami či obdobie izolácie počas pandémie. Opakujúcim sa námetom jeho diel je motív tieňa, ktorý je inšpirovaný zvláštnym javom. Po zhodení atómovej bomby na Hirošimu a Nagasaki v auguste 1945 ľudia a predmety, ktoré pohltila tepelná vlna „zmizli“ zo zemského povrchu a ostali po nich iba dodnes prítomné tiene či odtlačky na stenách budov a chodníkov. Silný existenciálny náboj môžeme čítať aj z hľadiska archetypu tieňa, ktorý psychológia vysvetľuje ako súčasť nevedomia a toho, čo má človek tendenciu v živote vytesniť. Diela Dušana Nágela tak síce sú na jednej strane hravé a vizuálne príťažlivé, ale neoslobodzujú nás od kladenia často závažných otázok.

                                                                                                                                             Daniela Čarná

Dušan Nágel (1949, Rimavská Sobota) študoval na Vysokej škole výtvarných umení u prof. Albína Brunovského. Venuje sa ilustrácii, je tvorcom návrhov známok, maliarom a pedagógom; ako herec pôsobil v Radošinskom naivnom divadle. Od začiatku 70. rokov 20. storočia ilustroval takmer sto titulov, medzi nimi knihy Dostojevského, Márqueza, Borgesa, La Fontaina, detskú literatúru či „mayovky“, je dvorným ilustrátorom Dušana Dušeka. Za prínos na poli ilustrácie bol viacnásobne ocenený, Cenou vydavateľstva Smena (1977) a v súťaži Najkrajšia kniha roka (1976, 1977, 1996). Je nositeľom Ceny Ľudovíta Fullu (2004) a Ceny vydavateľstva Daxe (2006). Jeho ilustrátorská tvorba je zastúpená v galerijných zbierkach (Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, Moravská galerie v Brne a i.) Ako pedagóg od 90. rokov pracoval s detskou tvorivosťou a neškoleným výtvarným prejavom ľudí so psychickými problémami (art brut) a zanechal stopu aj v oblasti výtvarného vzdelávania.