„Svätý obrázok“

Výstava sa venuje špecifickému kultúrnemu fenoménu, známemu pod názvom „svätý obrázok“. − Ide o drobnú devočnú grafiku, ktorá sa zmestí do modlitebnej knižky či do peňaženky. Súvisí s verejnými náboženskými prejavmi ako sú púte, primičné omše či iné náboženské slávnosti, pri príležitosti ktorých vznikala, aj so sférou súkromnej zbožnosti, ku ktorej je primárne určená. Sväté obrázky majú pôvod v obrazových stránkach modlitebných kníh v 14. storočí a ich rozšírenie z kláštorného prostredia súviselo s rozvojom pútí a grafických techník, s ich čoraz ľahšou dostupnosťou. Môžeme ich vnímať z hľadiska histórie, sociológie, dejín kresťanstva či histórie umenia. Nás však zaujímajú z perspektívy súčasného umenia, v ktorom ako druhotne využitý artefakt či ready made vstupujú do nových súvislostí. 

Počiatky využívania predmetov dennej potreby nájdeme už v kubizme či dadaizme. Konfrontáciu svätých obrázkov so symbolmi popkultúry, prelínanie rôznych svetov, vrstiev a významov sa viaže k prejavom popartu a nového realizmu 60. rokov 20. storočia, v domácom prostredí najmä v tvorbe Stana Filka (Oltáre súčasnosti, od r. 1963). Pretlmočenie tohto špecifického druhu obrazu do vlastného vizuálneho jazyka má svoje miesto v premaľbách Rudolfa Filu, v interpretáciách Berniniho u Veroniky Rónaiovej a Rembrandta u Vladimíra Kordoša, maliarskych frotážach z tzv. kucháriek v tvorbe Kláry Bočkayovej, kolážach Otisa Lauberta či v otvorenom cykle svätcov Doroty Sadovskej. Aktuálna výstava sa zameriava na tri autorské výpovede Radka Broža (1967 – 1996), Andrey Čepiššákovej (1973) a Barbory Kožíkovej-Lichej (1976 – 2015), v tvorbe ktorých „sväté obrázky“ vyjadrujú osobné a osobité  postoje. Autobiografický rozmer vychádza z ich privátnych zážitkov, súvisia s aktuálnou životnou situáciou a vzťahmi (A. Čepiššáková), záujmom o dejiny kresťanstva (R. Brož), znovuobjavením viery a prežívanou chorobou (B. Kožíková-Lichá), ale aj s hľadaním odpovedí na zásadné otázky života a zmyslu existencie. U dvoch autorov navyše umocneným chorobou a predčasným odchodom. Ich tvorbu môžeme vnímať ako generačnú výpoveď umelcov strednej generácie s príbuznou poetikou, ktorí využívajú možnosti tradičného média a vlastných autorských techník, pričom do tvorby integrujú všetky rozmery života. 

Všetci traja umelci, nezávisle na sebe reagujú na „svätý obrázok“ ako nositeľa ľudovej zbožnosti, ktorý si našiel cestu do ich domácností a ateliérov. Slobodne, s nadhľadom aj s dávkou humoru ich interpretujú a komentujú. Vyjadrujú osobné postoje k umeniu, životu, viere −  k nebeským aj pozemským veciam. Radek Brož sa v tvorbe inšpiroval tradičnými prejavmi viery, ale aj pop artom a tvorbou Andyho Warhola; po roku 1989 v Prahe zorganizoval prvú výstavu svätých obrázkov. Venoval sa výskumu gotických šablón a jeho obrazy s ornamentálnymi rastrami v sebe integrujú na prvý pohľad exupéryovsky skryté, ale predsa prítomné obrázky so svätcami či pútnickými miestami, ako ich významové ťažisko. Andrea Čepiššáková realizovala cyklus Ikony ako osobnú výpoveď a poctu svätcom. Vizualizovala emotívne, humorné aj poetické zážitky zo života, vyjadrené v sérii komorných doskových obrazov a koláží. Sú denníkom autorky, vyjadrujúcim vzťahy s najbližšími; vytvára v nich vlastnú emotívnu ikonografiu a slovník symbolov, prezentovaný aj formou artefaktov. Pre Barboru Kožíkovú-Lichú bola tvorba odrazom osobného prežívania, zvlášť počas ťažkej choroby s ktorou zápasila a prostredníctvom tvorby sa s ňou vyrovnávala. Jej obrazy pripomínajú nástenky, na ktoré zvykneme umiestňovať to, čo chceme mať stále na očiach; či domáce oltáriky (pravoslávnymi ikonami umiestňovanými v rohoch izieb sa inšpiroval Kazimir Malevič či Vasilij Kandinsky). V jej obrazoch vedľa svätých obrázkov nájdeme spomienky na detstvo, výstrižky, odkazy na každodennosť, nie bez prvkov humoru, ktorý k životu patrí a pomáha nám ho ľahšie niesť.

Okrem náboženského, kultúrneho či didaktického významu má svätý obrázok aj význam politický. – V rôznych obdobiach dejín boli púte (a sväté obrázky ako ich reprezentant) jedným zo symbolov verejného odporu voči politickej moci. V novodobej histórii spomeňme legendárnu národnú púť na Velehrade 7. júla 1985, pri príležitosti 1100. výročia smrti sv. Metoda. Napriek snahe štátnej moci o bagatelizovanie jej významu a zamedzenie masovej sa jej účasti zúčastnilo 150 až 200 000 ľudí z celého Československa a stala sa jedným zo symbolov zápasu o náboženskú slobodu, predchádzajúcich udalostiam roku 1989.

Svätý obrázok má svoje miesto vo vidieckom dome aj v byte mestského intelektuála. V mnohých domácnostiach a rodinných archívoch sa aj dnes nájdu tieto suveníry z dovolenky či púte. Sú pamiatkou na našich blízkych či spomienkami na detstvo. Ako častý predmet zberateľstva  majú svoje zastúpenie v muzeálnych zbierkach – sama vlastním „rodinné dedičstvo“ asi troch stoviek náboženských obrázkov, ktoré sú aj po rokoch svedectvom o kontinuite viery a turbulencii historických udalostí 20. storočia. Aj keď ich umelecká hodnota býva kolísavá, majú svoje čaro, ktoré nanovo objavili traja prezentovaní autori. K ich tvorbe pripojme prianie z dobových veršov: „Táto zbožná upomienka malá, kiež by sa ti potešením stala.“

                                                                                                                                                                    
                                                                                                           Daniela Čarná

Radek Brož (1967 – 1996, Praha), študoval na pedagogickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe odbor český jazyk – výtvarná výchova, pôsobil v Prahe.

Andrea Čepiššáková (1973, Stará Ľubovňa), študovala keramiku na Vysokej škole výtvarných umení (doc. Ivica Langerová-Vidrová), na Hoschüle für Angewandte Kunst vo Viedni a v Mexiku, pôsobí v Košiciach.

Barbora Kožíková-Lichá (1976 – 2015, Bratislava), študovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Rudolf Sikora), pôsobila v Bratislave.

Výstava je súčasťou Roka kresťanskej kultúry.