Daniel Fischer - portrétPRIESTORU

15. decembra 2022 o 17:00 h

Výstava potrvá do 28. januára 2023.

Kurátori: Juraj Mojžiš & Peter Zajac / Daniel Fischer

Daniel Fischer (*1950) tvorbou precízne pomenoval svoju erbovú tému a v použitých výtvarných stratégiách zvláštnym spôsobom do nej integroval žáner portrétu i autoportrétu a pritom bohato využil sémantiku gesta, genealogické pátranie či výrečnosť iných spôsobov neverbálnej komunikácie. Z technického hľadiska by sme mohli vnímať ako najinteraktívnejšie využitie okaklamu anamorfózy, ktorú Peter Brabenec v súvislosti s Fischerovými prácami označil ako pozitívny nástroj prieskumu reality.

Nie veľmi rozsiahlemu počtu Fischerových obrazov spomenutého žánru však predchádzalo niekoľko – v inštalačných celkoch prezentovaných – súborov rozmerných portrétov. Menovite prezentovaných v rámci inštalácií „Sedem blahodárnych duchov“ (1993-1994) a „Vynáranie. 8 statočných“ (2009-2010). Ďalšiu z relevantných vrstiev by sme mohli nájsť v rade Fischerových „Pôct“, ktoré venoval, napríklad Iljovi Zeljenkovi (2008-2009), Adriene Šimotovej (2009), mame („Objatie“, 2020). Zároveň siahol aj po inšpiráciu „vyvidenú“ na vlastných obrazoch z voľného cyklu „Magických architektúr“ (2006 – doteraz), ktoré zasa bezprostredne súvisia s obrazmi z cyklu „Magické štvoruholníky“.

Zmienka o bezprostrednej súvislosti je dosť dôležitou informáciou, pretože predstavuje jadro, povedzme, Fischerovej maliarskej metódy, ktorú nazval – v našej osobnej emailovej korešpondencii – synaptickou maľbou. Výslovne zdôraznil, že mu ide o prepojenie rovín maľby a pomyselné miesta prepojenia spresnil pojmom uzly. Čiže v uvedenom ex post pomenovaní ide o prepojenia fragmentov z jednej i druhej vrstvy (vznikajúceho) obrazu. Daniel Fischer teda vníma dialogický vzťah jeho synaptickej maľby rovnako sémanticky ako aj – rovnako ním označený – vzťah maliarsko-štrukturálny. A nezabudol uviesť, že ako také sú metaforou dialógu s portrétovaným. Zvláštneho dialógu, o ráze ktorého nedávno napísal Peter Zajac, že Fischerove portréty „sú aj Fischerovými autoportrétmi, portrétmi portrétistu pozorujúceho portrétovaných. Tak to platí podľa Hansa Ulricha Gumbrechta od romantických portrétov Caspara Davida Friedricha (1774-1840), a platí to aj pre Daniela Fischera. Jeho portréty sú aj autoportrétmi.“
Juraj Mojžiš

V najširšom zmysle slova sú portrétmi všetky obrazy. Ich portrétnosť vytvára signatúra, podpis, meno, tvár. Alebo – ako u Daniela Fischera – je ich predobrazom sedem trpaslíkov, obrazom v obraze ubuovská figúrka Wiliama Kentridga pod horným rámom obrazu, detská hlavička v lôžku prírody, či miniatúrna figúrka autora ako elfa v húštine, ktorá nie je len prírodným krovím, ale aj húštím znakov v diptychoch, akoby existovali dva svety, jeden v mierke viditeľného land artu a druhý v mierke minimalistického, latentného sveta. Myslím, že práve preto sme boli obaja s Jurajom Mojžišom takí fascinovaní Fischerovou Altamirou, vyjadrujúcou rozpätie od jaskynného obrazu po nekonečný vesmír.

Fischerove portréty Ilju Zeljenku, Romana Bergera, mamy v objatí, Rudolfa Filu, Jána Lagoša, Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sú prácou smútku, „reakciou na stratu milovanej osoby“, ako píše Sigmund Freud v úvahe Smútok a melanchólia z roku 1915. Dokončenie, vystavenie obrazu a zavŕšenie práce smútku znamená, že ten, kto na smútku pracuje a ten, čo jeho prácu vníma, sa stáva slobodným a zbavuje sa zábran. Ak si odmyslíme trochu toporné Freudovo vyjadrovanie (ale také je každé nové vyjadrovanie, ktoré sa dostáva na neznámu pôdu), vieme, o čo ide – o hĺbku smútku, ktorá otvára cestu k oslobodeniu. Aj keď smútok, zmenený na melanchóliu, nepominie, len dostáva nový priestor, tak ako v Nákrese krajiny Paula Celana, aj v nákresoch krajín Daniela Fischera.

Peter Zajac

Nákres krajiny

(Preložili Ján Štrasser a Peter Zajac)

Kruhové hroby, dole. V

štvortakte kroku roka

na príkrych schodoch, okolo nich.

Lávy, bazalty, žeravé kamene

srdca sveta.

Vápenný tuf,

kde nám pred dychom

rástlo svetlo.

Olejozelená, morom poprášená