Juraj Meliš - Medzi ideou a realizáciou

V uplynulých rokoch tvorbu výraznej osobnosti slovenského sochárstva 20. storočia a novozámockého rodáka, Juraja Meliša (1942 – 2016), predstavila Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch, na viacerých individuálnych (Monológy,1987, Výber z tvorby, 1994, PERTU N^o 5, Juraj Meliš – Ádám Kéri, 2005, De principio, 2012) a kolektívnych výstavách (Varianty na mail art, 2004, Pocta Kassákovi³, 2007, Torta – Pocta Vladimírovi Preclíkovi, 2009, Rodinné striebro – prírastky galérie, 2005 – 2019, 2019).   
   Aktuálna výstava zviditeľní jeho tvorbu v nových súvislostiach. Zameriava sa na obdobie nabité udalosťami, od čias štúdií – do konca totalitnej doby. Načrtáva výtvarnú dráhu autora cez juvenálie, ťažiskové albumy zahŕňajúce experimenty v oblasti sochárstva a monumentálnu tvorbu, ktorá doteraz zostala mimo zorného poľa. Prevedie formovaním jeho nazerania v podnetnom prostredí Vysokej školy výtvarných umení u Jozefa Kostku – od raných kresieb, štúdií a plastík – po emblematické konceptuálne projekty a monumentálne diela vo verejnom priestore.                                                                          
 V centre pozornosti stoja „monumentálky“, ktoré sa viažu k Novým Zámkom. Mesto v časoch normalizačného zákazu prezentácie, znamenalo pre Juraja Meliša zázemie. Ešte ako študent realizoval tu svoju prvú sochu vo verejnom priestore (Pomník Gergelya Czuczora, 1966). Jeho diplomová práca stála na Hlavnom námestí (Víťazstvo, 1966), do svojej demontáže (2005). Súsošie Rodiny (1969) na sídlisku Prednádražie, bolo novátorské   nielen prevedením, ale aj harmonickým začlenením do prostredia. Plastiky formulované ako „firemné logá“ a súčasti areálov, odrážali funkcie budov (Symbol  Železničnej dopravy, 1971, Výskumný ústav náradia, 1974, Učňovské stredisko, (VZORODEV, 1980). Kovové reliéfy „zdobili“ fasádu strohých úžitkových stavieb a ozvláštňovali ich všedný vizuál (Okresné veterinárne zariadenie, 1971, Samoobsluha, 1975). Poslednou realizáciou Juraja Meliša v meste, boli reliéfy pre Kino Mier, kde glosoval históriu Nových Zámkov (1985). 
V dielach rezonovali tie témy s ktorými sa vtedy zaoberal.
        Odlišnú polohu tvoria jeho albumy – zahŕňajúce konceptuálne projekty. Výber z nich (Help,  1975 – 1978, Ideotéka humanitatis, 1975 – 1978, Idea, 1979 – 1982, Idea, 1982) – umožní nahliadnuť do obdobia experimentov. Ich ofsetové či serigrafické verzie zasielal autor na výstavy do sveta (Barcelona, 1973, 1977, 1983, 1984, Sao Paulo, 1974, 1977, 1981, Sacramento, 1976, Buenos Aires, 1977, Mexico city, 1981). S príznačnou naliehavosťou dával správu o situácii za železnou oponou.                                                                                                                                       Výstava prepája obe polohy: idey i realizácie, „zakázané“ neoficiálne a verejné, zodpovedajúce slobodnému a možnému – na rozhraní ktorého umelci balansovali počas normalizácie – zachovávajúc integritu vlastných názorov. Zároveň priblíži osudy monumentálnych diel, ktoré sa zachovali – alebo naopak, stali sa obeťou developerských zámerov v posttotalitnej ére. V širšej súvislosti tematizuje jednu z ústredných otázok umenia, týkajúcu sa trvácnosti, vnímanej autorom zvlášť naliehavo.